Predtucha

6. června 2009 v 16:05 | Vierusha
Pero

Laura strčila kľúče do zapaľovača svojho novučičkého mercedesu. Tak strašne sa jej dnes nechcelo ísť do práce. Doviezla sa až do centra mesta, zaparkovala na svoje V.I.P. miesto vedľa luxusného BMW-éčka a pomalým krokom si vykročila do podniku. V práci bola zase nuda, respektíve všetko klapalo ako hodinky. Ešte raz skontrolovala všetky poschodia, od suterénu, cez sklad, kuchyňu, reštauráciu až po bar. Aj s personálom, ktorý sa dnes nezvyčajne snažil bola nadmieru spokojná. Nenašla žiadnu závadu, žiadnu trhlinu, tak si teda spokojne sadla do svojej kancelárie a pustila so do písania súkromných emailov. Laura nebola žiadny amatér. Menežovaniu podnikov sa venovala plných desať rokov. Skrátka a dobre, šlo jej to. Do čoho sa pustila, to jej aj vyšlo. Na ľudí mala veľmi dobrý nos. Obklopovala sa len spoľahlivými "elementmi". Bola neskutočne prísna, ale zároveň aj férová šéfka, ktorá v ľuďoch vzbudzovala prirodzený rešpekt. Laura nebola typická Britka. Nielenže bola bystrá a pálilo jej to, ale rovnako oplývala aj krásou. Z času načas si k nej aj dopomohla, ale to už boli iba vedľajšie korekcie na zvýraznenie krásy a odstránenie "skoro" zanedbateľných nedostatkov. Laura pôsobila navonok ako citlivé žieňa. Jej subtílna postava s upravenými pevnými prsiami, krátkymi blonďavými vlasmi ostrihanými na ježka a veľkými modrými očami nenechali nikoho na pochybách, že majú pred sebou zraniteľnú, aj keď trochu chlapčensky pôsobiacu ženu, ktorú treba za každých okolností chrániť. Ako jemne sa však táto žena javila navonok svojím vzhľadom, tak tvrdá bola vo svojom vnútri. Vyzerala vynikajúco, a preto nikoho ani neprekvapovalo, že randila s mladými zajačikmi. Mala presne mesiac pred svojimi okrúhlymi narodeninami - štyroma desaťročiami. Nebola to teda žiadna naivka. Na displeji mobilu sa zjavila obálka. Ak je to Simon, ešte si svoje chvíľu odtrpí. So záujmom vzala telefón do ruky. Pozrimeže ktože nám to píše. Úsmev na perách jej však po prečítaní správy celkom zamrzol. Matka jej v nej sucho oznámila, že jej otec zomrel. S mamou udržiavala kontakt len sporadicky. Dvakrát ročne, cez sviatky. O otcovi nevedela nič odkedy spolu so starším bratom utiekla z domu. "Martin? Haló." "Kto je", ozval sa hlas na druhej strane. "Laura." "Lauri? To si ty? Sorry, absolútne som ťa nespoznal. Máme tu menší hluk, vieš? Čo je, čo sa deje", spýtal sa jej. "Mama ti nepísala", opýtala sa ho so zvedavosťou. "Nie, veď vieš, že my sa spolu nebavíme. Stalo sa niečo?" "Otec zomrel", povedala bez známky akéhokoľvek citu. Po dlhej pauze sa ozvalo z druhej strany: "A? Čo s tým máme my", spýtal sa odmerane. "Ja som ti len chcela dať vedieť", odvetila chladne. "Mne je to jedno", ľahostajne poznamenal. "No jasné, určite. Tak ja sa ti neskôr ozvem", rýchlo ukončila rozhovor s bratom. Na zvyšok šichty si vzala voľno. Vzala si kľúče od auta, a ako neriadená strela vybehla z reštaurácie na preplnenú ulicu nočného rušného piatkového veľkomesta. O chvíľu sa už oddávala horúcemu kúpeľu s pohárom šampanského v ruke za sprievodu vonných sviečok poukladaných po okrajoch mohutnej štýlovej vane. "Na teba otec", zamyslene hlesla, zdvihla pohár do prázdna na znak prípitku a odpila si z neho. Vstala skoro ráno, aby si šla zabehať do parku, ktorý sa nachádzal blízko jej rozľahlého domu vo viktoriánskom štýle. O dve hodiny neskôr už sedela príjemne unavená na terase svojho domčeka s džúsom v ruke, poťahujúc jednu cigaretku za druhou. Milovala tieto voľné dni, ktoré vždy venovala samej sebe. Uprednostňovala samotu, dnes však cítila, že minimálne na večer potrebuje spoločnosť. Dohodla si schôdzku s Kevinom, mladým ambicióznym právnikom, ktorého poznala len pár dní z jednej snobskej párty. ********** Sedela za barom v krátkych minišatách popíjajúc druhú fľašu šampanského so svojím partnerom, ktorý jej každú chvíľu hľadel do jej statočne hlbokého výstrihu a výborne sa zabávala. "Ty si vlastne celkom super chalan, vieš to", spýtala sa mierne opitým hlasom. "Ak to mal byť kompliment, tak ti ďakujem", zvodne sa usmial a pobozkal jej ruku. "A ešte k tomu aký gentleman", zvolala. "Nemusím byť, ak mi dovolíš ukázať ti to", dvojzmyselne nadhodil a žmurkol na ňu. "Ideme teda", spýtala sa koketne. Vstala a on ju hypnotizovaný jej krútiacimi sa bokmi poslušne nasledoval. Zaspali nad ránom. Zobudila sa až na tretie zvonenie jej telefónu a na záznamník, z ktorého znelo: "Laura? To som ja, Simon. Dúfam, že si v poriadku. Čakám na teba. Ozvi sa mi. Pa." V hlave jej extrémne dunelo, cítila sa strašne zle. Mala pocit, že polovica jej mozgu bola ešte stále naložená v alkohole. Potrebovala sa preto čo najskôr dať do poriadku, pretože dnes ráno musela ísť do podniku. Odkotúľala sa do sprchy, obliekla sa, narýchlo vypila kávu a naškrabala na papier odkaz pre Kevina, ktorý ešte spal a ktorému spod prikrývky vytŕčal jeho dokonalý nahý zadok. "Zavolám ti, Laura xxx". Prechádzala popri bare, brodiac sa cez bodrel na dlážke, ktorý tam tradične nechali zákazníci zo sobotňajších nočných akcií, keď zbadala Martina opretého o sklené vchodové dvere podniku. "Martin", spýtala sa prekvapene sama pre seba. Ponáhľala sa s kľúčmi otvoriť mu. "Martin? Ahoj. Čo ty tu robíš", spýtala sa neskrývajúc prekvapenie. "Viem, že si tu v nedeľu sama, tak som ťa došiel pozrieť", odpovedal jej. "Poď ďalej, rada ťa vidím", odvetila s nepredstieranou radosťou. "Niekto nám večer flámoval čo", podpichol a priateľsky do sestry štuchol. ""Daj pokoj, ešte stále ma príšerne bolí hlava", zamrmlala. "Bola si von s jedným zo svojich mladých zajačikov", spýtal sa s miernou iróniou v hlase. "Prišiel si do mňa rýpať", podráždene zareagovala. Nečakala na odpoveď a hneď na to sa opäť ozvala: "Dám si čaj s mliekom, dáš si so mnou", spýtala sa s o niečo miernejším hlasom. "Dám si whiskey, dvojitú s ľadom", odpovedal jej pokojne. "Je nejako skoro na chľast, nemyslíš? Ale poslúž si, vieš, kde čo je", flegmaticky odpovedala....
 

Lož II.

29. května 2009 v 15:39 | Vierusha
Vlny

"Vstáááávaj Abi", šepkala Jolana Abimu do ucha. "Ja nejdem", ospalo odpovedal. "Ty dnes nemáš školu", prekvapene sa spýtala. "Mám, mám, ale dnes tam nejdem", podráždene zvolal a prikryl si vankúšom hlavu. Jolana skočila Abimu na chrbát, vytrhla mu vankúš prudko z rúk a jemne mu začala hryzkať jeho neprimerane veľké odstávajúce ucho. "Tak to nie ty môj malý leňochod, okamžite vstáááávaj a šup do školy", zavelila. Abi otvoril pravé oko, jemne ju zo seba sotil na posteľ a svojím mohutným vyšportovaným telom privalil jej nahé štíhle telo. Tvár si zaboril medzi jej prsia, a rukami nežne láskal jej ladné krivky. "Máš smolu! Dnes strávim celý deň vylihovaním v posteli", uškrnul sa. "S tebou", potmehúdsky dodal. Jolana sa rozosmiala, uštipla Abiho za líce a uštedrila mu obrovský bozk na pery. Abi sa pobral do sprchy. Jolana ostala ležať v posteli. Dnešok sa jej veľmi páčil. Celý deň strávený s milovaným človekom, čo viac si mohla priať? Hádam len nejakú čínu. Neuveriteľne vyhladla po toľkom šantení s Abim. Cítila, ako sa zľahka zapýrila pri spomienke na posledných pár hodín. Rukou nahmatala Abiho mobil na zemi ležiaci hneď vedľa postele a už vytáčala číslo objednávajúc im obľúbené kuracie kari. Z príjemného relaxu ju vytrhol strašný buchot päsťami na vchodové dvere. Bleskurýchle vstala z postele a vystrašene sa pozrela von cez okno. Uľavilo sa jej, keď zbadala dvoch Abiho spolužiakov a zároveň jeho najlepších kamarátov predo dvermi. Takéto správanie bolo pre nich priam charakteristické. Rýchlo si teda na seba natiahla župan a otvorila dvere. "Čáu bábika, ty si doma", prekvapene sa opýtal Ali. "Aj ja ťa rada vidím Ali", ironicky odpovedala. "Mám dnes voľno", dodala. Dvojica bez pozvania vstúpila do domu a hlučne sa hodila na gauč. "Dáte si niečo", zdvorilo sa opýtala. "Máš pivo", spýtal sa Nigel, druhý z nich bez toho, aby sa na ňu čo i len pozrel. "Hej, donesiem aj tebe Ali", opýtala sa už ľahostajne. "Keď máš", zvolal a rozrehotal sa. "Kde máš starého bábika", opýtal sa Ali kričiac na Jolanu. "V sprche, každú chvíľu z nej vylezie", zvolala so zatínajúcimi päsťami z kuchyne. Podávajúc im plechovky s pivom sa ich s predstieraným záujmom spýtala: "Tak ako sa máte chlapci?" "Cool", odvetil Ali a žmurkol na Nigela. "Máme s tvojím starým rozbehnutý kšeft bábika", začal a odpil si z plechovky. "Tak kšeft", zopakovala. "Zaujímavé", otrávene vzdychla a sadla si na stoličku oproti nim. "Nó, škola už nefachá", ozval sa Nigel. "Čo si povedal", Jolana zbystrila pozornosť. "Drž hubu Nigel", okríkol ho Ali. "Nie nechaj ho Ali, čo si tým myslel Nigel", opýtala sa Jolana ešte raz. "Koho že to počujéééém", ozval sa Abi bežiaci dole schodmi z chodby. Vhupol do miestnosti podávajúc ruku najprv Alimu a potom Nigelovi. "Čaute chalani", usmieval sa od ucha k uchu. "Starý, tak sa mi vidí, že si dnes bodoval celý deň", zahulákal Ali. Abi sa uškrnul a kamaráta uzemnil: "Netrep, nevidíš, že si v spoločnosti dámy?" "Sorry starý", ospravedlnil sa naoko. Jolana, ignorujúc celé teatrálne vystúpenie, sa nenechala odradiť: "Nigel odpovedz mi, čo to malo znamenať?" Abi sa zamračil. "Čo si zas tresol Nigel", opýtal sa so zamrznutým úsmevom na tvári. "Hovno", zreval. "Dajte mi pokoj", nervózne hlesol a vstal z gauča. Obrátil sa k Alimu a spýtal sa ho: "Ideš so mnou? Tu to hustne, nemám už chuť tu ostať." Prekvapený Ali vstal, hodil plechovku o zem, obrátil sa k Abimu a posmešne poznamenal: "Ženská." Pozrel na Nigela. "Ideme?" Dvojica opustila dom. Jolana sa po tresnutí vchodových dverí spýtavým pohľadom pozrela na Abiho, ktorý si sadol na gauč oproti nej a vzal si tvár do svojich dlaní. "Chceš mi niečo povedať", opýtala sa chladne. Ani na ňu nepozrel. "Mal by som", spýtal sa odmerane. "Máš pocit, že mi nedlhuješ vysvetlenie?" "Ja ti nič nedlhujem", odvrkol. "Sú to hulváti! Nevedia sa absolútne správať!" Abi sa ironicky zasmial: "To ty sa nevieš správať! Práve si ich svojím arogantným prístupom vyhodila z nášho domu!" "Ty si mimo", jačala. "Nie, ty si mimo", zreval a prudko sa postavil z gauča. "Tak toto naozaj nemusím počúvať." Jolana prudko vstala zo stoličky a odišla do kuchyne. Abi za ňou vyštartoval. "Kam ideš? Už ti došlo, že si sa správala ako totálna krava, ktorá vie ľudí len urážať", ziapal po nej ako zmyslov zbavený. "Prestaň na mňa kričať! Ja som ich vôbec neurážala. To oni sem vtrhli ako veľká voda", bránila sa a trasúcimi rukami sa snažila nabrať si vodu do pohára. "Pozeraj na mňa, keď s tebou rozprávam", reval po nej. Odpila si z pohára, položila ho na kuchynskú linku a cúvla pred ním. "Bojíš sa", posmešne sa spýtal. "Prosím nechaj ma", prosila so strachom v hlase. Zdrapil ju za pravú ruku. "Áuuu, prestaň to ma bolí", zaúpela. "Budeš sa konečne slušne správať", útočil. "Pusť ma, strašne to bolí", prosila naliehavejšie. "Pýtam sa ťa niečo", vrieskal. Po lícach jej začali stekať slzy. "Nerev." Na okamih ju pustil, čo využila, vyšmykla sa mu a ako o život bežala popri obývačke hore schodmi do spálne. Abi besnel. "Okamžite otvor, lebo vylomím dvere!" "Abi prosím prestaň", plakala a celá sa od strachu triasla. "Otvor, počuješ? Vieš, že som toho schopný, tak ma zbytočne neprovokuj", kričal. "Abi", zadúšala sa vzlykmi. "Už prestaň. Ja sa ťa naozaj bojím", prosila ho cez slzy vystrašená Jolana. "Ako chceš!" Na malú chvíľu nastalo hrobové ticho, ktoré prerušovali iba tlmené vzlyky na smrť vyľakanej Jolany. Odrazu počula veľký tupý náraz do dverí. Nárazy sa však každým jedným razom silou viac a viac stupňovali. Abi šalel. "Ja ťa dostanem", počula spoza dverí. Trasúc sa ako osika, schúlila sa do klbka a rezignovane čakala. Pritom si rukou prikryla ústa, aby nezačala vrieskať. Abi vyrazil dvere a pristál rovno na podlahe. Neohrabane sa zodvihol zo zeme, postavil sa pred ňu, schmatol ju za pravé rameno, jednou rukou ju zdvihol a držal vo vzduchu asi meter nad zemou. Šialene sa na ňu uškeril a potom ju hodil cez celú izbu o stenu. Jolana sa bezvládne zosunula na zem. Nato k nej Abi priskočil a začal ju celou svojou silou kopať do brucha. Keď začala pľuť krv, na chvíľu prestal, zdrapol ju za vlasy a ťahal cez celé schodisko až do obývačky. Tam jej pustil vlasy zo železného zovretia, pohŕdavo sa na ňu usmial a zahlásil: "Tak si už hádam budeš pamätať, ako sa máš správať." Vzal si bundu a pri dverách už pokojne dodal: "Nečakaj ma večer." Jolana sa z posledných síl doplazila k telefónu.... Prebrala sa až na nemocničnom lôžku. Vedľa nej stála Laura, ktorá ju držala za ruku. "Ako sa cítiš", spýtala sa jej Laura ustarostene. "Ako keby ma zmlátil frajer", ironicky odpovedala. "Si teda v poriadku", s úľavou si vydýchla. Jemne do kamarátky štuchla. "Toho grázla zatkli. Už sa nemusíš báť", chlácholila ju a jemne jej dlaňou prešla po čele. Jolana odvrátila hlavu na druhú stranu. "Bolo to strašné", potichučky zapípala. "Už je dobre, už ti neublíži", pokúsila sa kamarátku utešiť. "Asi sa to muselo stať Laura. Asi som potrebovala takúto facku od života", obviňovala sa. "Tíško", snažila sa ju Laura upokojiť. "Ja som si to asi naozaj zaslúžila", sypala si ďalej popol na hlavu. "Pssst, nerozprávaj takéto nezmysly Jol." "Budeme spolu tráviť viac času, hm", spýtala sa kamarátky a konečne sa k nej otočila tvárou v tvár. "Oddýchni si, áno? A ja za tebou prídem hneď ako to bude len možné", nežne povedala. "Sľubuješ", spýtala sa s nádejou v hlase a so slzami v očiach. "Sľubujem", usmiala sa na ňu Laura. Laura vyšla z izby. Toto prostredie z duše nenávidela. Pokúšala sa teda čo najrýchlejšie dostať z budovy von. Idúc po nemocničnej chodbe smerom k východu však zbadala na recepcii sediac plačúceho chlapa, nápadne sa podobajúceho na priateľa mladej šikovnej Viki z práce. Podišla k nemu. "Samuel si to ty", spýtala sa ho. Mladý muž zodvihol hlavu. Nemotorne si utrel slzami zmáčané oči rukávom pravej ruky a vzlykajúc prehovoril: "Viki sa zabila", a ešte väčšmi sa rozplakal. Šokovaná Laura sa zosypala na lavicu vedľa neho, tuho ho objala a do ucha mu tíško zašepkala: "Je mi to veľmi, veľmi ľúto."

Lož

28. května 2009 v 14:38 | Vierusha
Vlny

Jolana opäť meškala do práce. 12 hodín preč, do kelu! To nedopadne dobre. Sedela v autobuse cestou do práce, a rozmýšľala, ako sa ospravedlní v podniku tentoraz. Ešteže Laura nie je v práci. Asi by sa na ňu tentoraz už naozaj nahnevala. Laura bola vynikajúca šéfka, ktorú mala takpovediac omotanú okolo prsta. Jolane verila, vedela, že sa na ňu môže v tých najťažších chvíľach spoľahnúť, čo jej aj neraz dokázala. Z toho pramenila aj jej benevolentnosť k Jolaninmu prístupu k práci, čo sa samozrejme nestretávalo s priaznivým ohlasom ostatného personálu. Jolana mala 28 rokov. Bola vysokej štíhlej postavy s ryšavými vlasmi, ktoré jej siahali po ramená. Tvár posiatu "bozkami slnka" jej zdobili maličké hnedé oči mandľového tvaru. Nebola to síce žiadna krásavica, ale zato nikdy nemala núdzu o zástup obdivovateľov. Päť dlhých rokov žila mimo svojej rodnej krajiny, pretože sa zaprisahala, že sa späť domov už nikdy nevráti. A načo aj? Veď doma nebola ničím. Ako 23 - ročná sa vydala za staršieho nemeckého cirkusanta, ktorého poznala necelý týždeň. Tak dlho trval pobyt nemeckých akrobatov vo Varšave, odkiaľ Jolana pochádzala. Ďalší polrok s ním cestovala po celom svete. Lenže po necelých troch mesiacoch od sobáša už spolu nezdieľali ani len maringotku, pretože Fred, Jolanin manžel si príliš nectil "manželskú inštitúciu", čo zistila a pochopila až neskôr. V každom meste, kde sa zastavili jej milovaný Fred doviedol do postele mladú slečnu, s ktorou ju nútil súložiť. Jolana zaslepená láskou spočiatku pristúpila na tento manželov chorý nápad, a žila v takzvaných manželských trojuholníkoch. Takýto život ju však ubíjal, čo pochopila veľmi rýchlo, a tak depresiami zdrvená zozbierala všetky zvyšné sily a hrdosť, čo jej ostali a utiekla od manžela. Na "ostrov" sa jej podarilo dostať s mladým Estóncom Filipom, ktorý pracoval tiež v cirkuse. Naučila sa jazyk a z pozície "baličky sušených polievok" sa "vyšvihla" na čašníčku v jednej z najvychýrenejších a najlepších reštaurácií v celom Leeds. ***************************** Reštaurácia zívala prázdnotou, minúty sa vliekli ako hodiny, hodiny ako dni. Jolana si podchvíľou odskočila na toaletu, tam nezabudla skontrolovať svoj mobil už po päť desiatykrát a nachvíľu si zahrať svoje obľúbené hry. Keď sa vracala zo suterénu do reštaurácie, nezabudla sa z času načas pristaviť ani pri svojej mladej ukrajinskej kamarátke Viktórii v kuchyni a prehodiť s ňou zopár slov. Konečne mala aspoň tri stoly so zákazníkmi. Všetko bolo tip top, behala od stola k stolu, len aby sa hostia cítili čo najpríjemnejšie a aby im nič nechýbalo. Podávajúc pohár ružového vína panej v strednom veku zbadala odrazu za hlavným barom sedieť Anabelu. Aha! Veď to je predsa Anabel! Hm, túto ženu veľmi nemusí, ale pozdraviť ju hádam môže. Tak dobre. Premôže sa. Najprv však skontroluje hostí, či sú všetci v poriadku. Skontrolovala ešte raz všetky stoly a vydala sa smerom k Anabele. "Slečna! Ešte jedno espresso poprosím", zvolal asi 30 - ročný mladý elegantný muž v drahom značkovom obleku. "Hneď to bude", usmiala sa naňho a cestou ku kávovaru utekala ešte k Anabele. Aspoň bude mať výhovorku nezdržať sa pri nej dlho. Kým sa však vrátila, Anabela bola už preč. "Jolana! Abdul chce s tebou rozprávať. Máš ho na linke", zvolala manažérka Anna. Natešená Jolana sa rozbehla do kancelárie, schmatla slúchadlo do ruky a koketným hlasom spustila: "Ahój milááááčik. Kdeže si mi? Prídeš po mňa, keď skončím?" "Joly? Ahoj, prosím ťa potrebujem tvoju pomoc", začal nervózne. "Asi to bude znieť čudne, ale som vo väzení a potrebujem, aby si za mňa zaplatila...." Vetu nestihol dokončiť, pretože zmätená Jolana mu skočila do reči: "Čoooo? Čo to tu pre Boha rozprávaš?" "Joly prestaň," otrávene ju zahriakol. "Ja ti nerozumiem, čo sa stalo? Ako si sa tam dostal", neveriacky sa pýtala. "Nič vážne sa nestalo, ver mi. Všetko ti to vysvetlím. Ja len teraz potrebujem, aby si čo najrýchlejšie došla na policajnú stanicu a zaplatila za mňa kauciu", nervózne jej odpovedal. "Rozumieš ma", spýtal sa jej hneď nato. "Ale ja pracujem! Ako si to vôbec predstavuješ? Najprv mi povedz, čo si spravil. Prečo ťa zabasli," nástojčivo sa dožadovala odpovede. "Joly už musím končiť, nemám čas. Čakám ťa", zavelil. "Neskladaj mi Abi, počuješ? Neskladaj", kričala. Neskoro. Položil. Jolana tresla s telefónom. O necelých 10 minút po rozhovore s Abim už nastupovala do taxíka. Anna nebola touto myšlienkou síce nijako nadšená, ale keď videla Jolanin neprítomný, ba priam nepríčetný pohľad, čo vrhala na všetky strany, uvoľnila ju z práce, dokonca jej sama zavolala aj taxík. "Dve tisíc libier? To nemyslíš vážne", hnevala sa Jolana. "Vrátim ti ich, neboj sa", otrávene odpovedal. "Tak to si píš, že mi ich vrátiš! Môžem teraz už vedieť za čo ťa poslali do chládku", nahnevane sa spýtala. "Hm...." začal váhavo. "Hmmm", zopakovala Jolana ironicky. "Tak čo! Tak som sa pobil! Stačí ti to", vybuchol. "Ako to myslíš?" spýtala sa. "Joly musíš ma stále buzerovať ako malé decko", spýtal sa vyčítavo. "To nemyslíš hádam vážne", neverila vlastným ušiam. "Čo", spýtal sa úplne nechápavo. "Tak ja ťa dostanem z basy, a ty mi budeš ešte niečo vyčítať? Ty sa počúvaš vôbec", kričala. "Okéj, asi som to trochu prehnal, prepáč", povedal rozčúlene. "Tak to ti teraz aj tak verím", povedala so slzami na krajíčku. "Ále tak prestaň! Vieš, že som to tak nemyslel. Len tu nerev", povedal už miernejším hlasom. "Daj mi pokoj", skríkla, keď sa k nej priblížil a snažil sa ju objať. "Joly, všetko ti vrátim do posledného haliera, o to sa nemusíš báť," vysvetľoval jej. "Ja neviem Abi! Vieš veľmi dobre ako mizerne sme na tom", odpovedala s plačom. "Niekedy mám pocit...," vetu nedokončila a otočila sa mu chrbtom. "Joly môžeš si byť istá, že všetko dám do poriadku. Tak nerev", snažil sa ju presvedčiť. "Pozri sa na mňa," nástojil. Pristúpil k nej, jemne si ju k sebe otočil, zdvihol jej bradu na úroveň svojich očí a pobozkal jej ju. "Tak sa na mňa usmej, hm", povedal už o niečo jemnejšie. Podvolila sa. Jolana mu jednoducho nevedela odolať. Až príliš ho milovala, dovoľoval si k nej to, čo by iným chlapom v živote neprepáčila.************************ Abiho spoznala na diskotéke. Šesťročný vekový rozdiel medzi nimi im vôbec neprekážal. Abi, mladý študent pochádzajúci z Kašmíru z veľmi dobre situovanej rodiny občas vypomáhal otcovi vo firme. Vlastnil obrovskú sieť luxusných obchodov s drahým značkovým oblečením, ktoré Jolana len tíško s pokorou obdivovala. Po troch týždňoch chodenia sa rozhodli spolu bývať. To sa samozrejme nestretlo s pochopením Abiho rodiny, a tak svojho problematického syna zapleteného so staršou nevzdelanou chudobnou Európankou vyhodili z domu. Abi sa všemožne snažil prispieť do "rodinného" rozpočtu. Avšak čím viac sa snažil, tým menej mu to šlo. A to si pomaly začala uvedomovať aj Jolana. Veľmi ju to trápilo, ale keďže Abiho šialene milovala, dookola sa ho snažila ospravedlňovať. Tušila, že Abi z času načas chodí k rodičom žobrať peniaze na štúdium. Tie však potom prepil na nočných žúroch a dni strávil následne vyspávaním opice, o čom Jolana nemala ani len zdanie. Nielenže nevedela o jeho nočných akciách, ale takisto netušila ani o tom, že školu dávno nechal. Cez deň pracovala, v tom čase mal byť Abi na univerzite, večer, keď skončila mal byť zas v práci. Aspoň tak jej to stále tvrdil. *********************************** Jolana s Abdulom kráčali ruka v ruke domov. Hneď ako otvorili dvere do bytu, vrhli sa na seba s obrovskou žiadostivosťou. Abi ju drsne pritisol k stene a keďže už nedokázal udržať svoju mužnosť na uzde, bleskurýchlo si rozopol rifle, vytiahol svoj úd a strčil jej ho rovno do jej roztúženej vagíny. Niekoľkými rýchlymi prudkými pohybmi, za sprievodu jej hlasných slastných výkrikov a jeho pridúšajúceho stonania, ktoré sa ozývali z tesného zovretia jej obrovských, pevných pŕs, vyvrcholili v extáze neuveriteľne šialene oslobodzujúceho orgazmu.
 


Podvod II.

27. května 2009 v 14:21 | Vierusha
Pavučina

Ráno vstala s miernou bolesťou hlavy. Spravila raňajky pre Petra a o necelú polhodinu už spolu brázdili ulicami Leeds. Peter zaviezol Anabel do práce, kde potom makala ako drak, len aby prestala myslieť na svojho Eda. Pripaľujúc si cigaretku na prestávke so svojou staršou kolegyňou sa však neubránila ďalšiemu prílevu emócií, a opäť sa rozplakala. Sadajúc si do lietadla bola pevne presvedčená, že spolu s Edom môžu svoj vzťah ešte zachrániť. Kúpila si teda letenku a hneď na druhý deň už letela domov. Bola nesmierne nervózna a šťastná zároveň. Uvidí ho. Ktovie, či sa aj on poteší. Určite sa poteší. A možno keď ju uvidí, všetko oľutuje, ospravedlní sa jej, zasexujú si, všetko sa dá do poriadku a budú spolu opäť fungovať ako pár. Keďže o jej príchode nemal nikto ani len tušenie, nikto ju doma na letisku nečakal. Na sekundu ju premohol akýsi skľučujúci pocit kdesi pri srdci, ktorý rýchlo zahnala, vzala si nekresťansky drahý taxík priamo z letiska a namierila si to najprv domov, pozdraviť svoju milovanú mamičku, ktorú už nevidela hodný mesiac. Premýšľajúc o Edovi ubehla dvojhodinová cesta do rodnej dediny veľmi rýchlo. Vystúpila z taxíka, nadýchla sa sviežeho vzduchu, pozdravila mačku Kleopatru na okne, vzala si kľúč spod koberca, ktorý tam býval vždy ukrytý už od jej útleho detstva a vstúpila do rodného domu. Zatiaľ nebol nikto doma, mamička, ktorá pracovala ako predavačka v miestnych potravinách sa mala doma objaviť až o necelú hodinku, otec prichádzal domov až neskôr večer, pretože pracoval na poli ako traktorista a mladší brat Ondrej, ako ho dobre poznala určite sedel po škole so svojimi parťákmi na kofole, ako to bývalo uňho zvykom. Zaliala si kávu, sadla si za jedálenský stôl v kuchyni, a začala sa prehrabávať v časopise, ktorý tam ležal. Z bezmyšlienkovitého listovania ju vyrušil akýsi tlmený zvuk, ktorý sa ozýval z hora. Žeby bol predsa len niekto doma? Vstala a pobrala sa hore schodmi. Opatrne nimi vykračovala, analyzujúc v hlave čomu alebo komu zvuky patria. Priamo zo spálne sa šírili tlmené stony. Ach bože! Mama s ocom sexujú! Čože? To by si v živote nebola pomyslela, že na svoje "staré" kolená prichytí svojich rodičov už v rokoch ako sa oddávajú sexu. Potmehúdsky sa uškrnula, otočila sa na opätku a potichučky chcela zliezť dole schodmi, keď ju zrazu zarazil mužský hlas, ktorý slastne skričal zo spálne. Ale to predsa nie je hlas môjho otca. Srdce sa jej rozbúšilo neuveriteľným spôsobom, a bez akéhokoľvek zaváhania a rozmýšľania vbehla do spálne. "Ježiši Kriste", zúfalo zvrieskla. Priamo pred jej očami ležala jej zbožňovaná mamička s JEJ Edom v náručí. "To, to, to...To čo je", zmätene jačala. "Ako si mohol! Ako ste vôbec mohli!" Mama si pritisla paplón k prsiam, vstala z postele a snažila sa k nej priblížiť. "Belka ja ti to všetko vysvetlím", začala tichým trasúcim hlasom. Odtiahnuc sa od mami revala na celý dom: "Čo mi chceš vysvetliť? Že tu chrápeš s mojím chlapom? Ježiši prestaň!" "Dcérka", plačúc sa snažila objať Anabel, ale tá len zvrieskla: "Nepribližuj sa ku mne! Ja už viac nie som tvoja dcéra!" Otočila sa k Edovi, vzala jeho šaty zo zeme a hodila mu ich do tváre. "A ty vypadni skôr než sa niekto z rodiny vráti domov ty úchylak jeden! Počuješ? Vypadni", hystericky revala. Bez jediného slova schmatol všetky svoje veci a utekal z domu preč. Anabel vytiahla mobil z vrecka a vyšla von z izby. "Belka kam ideš", spýtala sa mama s plačom. Anabela nervózne pobehovala po kuchyni, keď do nej po chvíli vstúpila mama. "Belka prosím ťa vypočuj ma", zúfalo prosila. "My sa už nemáme o čom spolu rozprávať mama! Nerozprávaj na mňa", pohŕdavo odvetila. "Predsa nemôžeš...," začala, ale vetu nedokončila, pretože Anabel jej skočila do reči. "Čo mama, čo nemôžem", pýtala sa neveriacky. "Neboj sa, otcovi nič nepoviem. Ty si ži s tým pocitom viny, že podvádzaš svojho manžela s dcériným chlapom. Och bože ako si len mohla", zúfalo sa spýtala. "Ja teraz odídem, nikto predsa nevie, že som doma, a ani nemusí vedieť že som bola doma, počuješ mama", s trasúcim hlasom dodala. Mama sedela v rohu na stoličke so sklonenou hlavou a tíško plakala. Anabela neprítomne hľadiac z okna ožila, keď zbadala prichádzajúci taxík. Bez slova vzala svoj malý kufor a odišla k predným dverám. "Belka, prosím ťa neodchádzaj", plakala. Stojac pri dverách obrátená chrbtom k mame Anabel chladne odvetila: "Zbohom mama." Mama sa ešte raz zúfalo pokúsila objať svoju dcéru, ale bola to zbytočná snaha. "Prosím ťa nedotýkaj sa ma", zvrieskla Anabel. Keď si Anabel sadla do taxíka, srdcervúco sa rozplakala. Tú ťažkú zradu jednoducho nedokázala uniesť. Mala pocit, že každú chvíľu odpadne, zomrie od toľkej bolesti. Slzy sa jej rinuli z jej jasných zelených očí, keď jej zrazu v taxíku zapípal mobil. Samuel písal. Otvorila správu a v nej si prečítala: "Viki zomrela. Spáchala samovraždu."

Podvod

22. dubna 2009 v 21:35 | Vierusha
Pavučina

Nevedela kde pôjde. Vedela však presne, kam nepôjde. Kde sa nemôže, a hlavne teraz v danej situácii nesmie vrátiť. Tu však bola sama, bez rodiny a priateľov. Všade navôkol povrchní plytkí známi, nikto skutočne jej srdcu blízky. Potrebovala pomocnú ruku, niekoho, kto ju vypočuje, uteší ju a uistí ju, že všetko to, čo momentálne prežíva je len zlý sen, nočná mora, ktorá sa rozplynie ako jemné snehové vločky zasnúbené s dažďovými kvapkami, ktoré jej teraz láskali uslzenú tvár a jemne dopadali na ten hriešne drahý kabát, ktorý jej kúpil ten naničhodný podvodník! Kráčala ulicou, ktorou už prechádzala nespočetnekrát, toľkokrát, koľko pracovných dní v roku má týždeň. Namierila si to k svojmu bývalému zamestnávateľovi. Atmosféru podniku milovala. Všetky tie drahé vína, šampanské, kokteily...to, čo kedysi ako barmanka servírovala v jednom z najdrahších podnikov mesta, to všetko mala naučené v priebehu dvoch týždňov od svojho nástupu. Druh alkoholu, jeho pôvod, počet percent, čo s čím miešať, v akom pomere, v akom množstve - žiadny problém pre Anabel. So sebe vlastným šarmantným, pohotovým a ráznym štýlom servírovania vedela okúzliť aj tie najarogantnejšie staré harpie, ktoré sa pravidelne raz v týždni objavovali v "jej" bare. Bóže ako len tú prácu milovala. Bola to však veľmi tvrdá a náročná práca, ktorá si vyžadovala obrovskú dávku entuziazmu, šikovnosti, drilu, trpezlivosti a hrošej kože. Pravdou bolo, že už tu nepracovala, aj keď jej to miesto neskutočne chýbalo. Práca ju nadchýnala, doslova ňou žila. Musela však odísť, pretože s peniazmi to nebola žiadna sláva a hlavne musela myslieť v prvom rade na to, že bola tu - "na ostrovoch" kvôli tomu, aby si zarobila na svoj vysnívaný domček - zrub, v ktorom chcela bývať s .... A zas je pri ňom. Jednoducho naňho nemysli! Už s tým konečne prestaň! Potrebovala sa niekomu vyrozprávať, pretože mala pocit, že každú chvíľu pukne od toľkého žiaľu. Sediac za barom a popíjajúc tretí pohárik obľúbeného martini pozorovala Jolanu, mladú poľskú čašníčku z reštauračnej sekcie pobehujúc pomedzi hostí. Sprostá lenivá hus, herečka! Presne tak ju s Viktóriou zvykli prezývať - "herečka." Ozaj! Viktória! Zavolá predsa Viktórii. Tá ju určite vypočuje. Viktória bola mladá Ukrajinka, ktorá pracovala ako pomocná kuchynská sila v bývalom podniku. Občas vypomáhala aj hore na bare, tak sa vlastne spolu s Anabel aj zblížili. Anabela ju mala nesmierne rada. Boli v rovnakom veku a veľmi dobre si rozumeli. Napísala teda sms-ku a čakala. Dnes má šťastie. Práve skončila. Potrebuje sa len presunúť zo suterénu, teda z kuchyne hore na bar, kde na ňu už Anabela netrpezlivo čakala. "Zlatíčko", vykríkla Anabela s nepredstieranou radosťou. "Anabel", zvolala kamarátka trošku podráždene. Mala za sebou veľmi nepríjemné ráno, a preto jej posledným prianím bolo stráviť voľný čas na mieste, kde pracuje, počúvaním skleslej kamarátky a riešením jej milostných problémov. "Panebože, veď aj ja mám problémy, a nikoho tým nezaťažujem", pomyslela si. Hoci v duchu nadávala, nakoniec predsa len ostala a pozorne počúvala toľko otrepanú milostnú story jej podarenej priateľky, ktorú nadovšetko zbožňovala. Presunuli sa z vrchného podlažia, ktorému trónil obrovský bar v tvare polkruhu dolu schodmi, ktoré viedli zákazníkov buď k východu z budovy, alebo z oboch strán k francúzskym oknám, ktoré lemovali pohodlné, aj keď polo zničené sedacie súpravy. Vybrali si svoje tradičné miestečko a každá sa s polohlasným stonom uvelebila na gauč. "...ja som ti to vravela, ale ty si ma nepočúvala. Alebo si ma nechcela počúvať. Nemáš v sebe kúska hrdosti? Je to totálny egoistický sebec, ktorý podvádza svoju ženu. Čo si čakala? Že svoju milenku podvádzať nebude? Si naivná, keď si si to myslela." Anabela sa znovu rozplakala a cez vzlyky sa jedným dychom bránila. "Všetko bolo doteraz dokonalé!" "Čo bolo dokonalé," Viki nechápavo krútila hlavou. "On je ideálny chlap! Vo všetkom si rozumieme, máme radi tie isté veci, máme rovnaké záujmy.... My sa dopĺňame. Aj v posteli si so mnou užije!" "Tak asi nie," poznamenala kamarátka ironicky. " Ty si pinda! Ktorá žena prosím pekne venuje svojmu chlapovi na narodeniny druhú ženskú, hm? Vieš ako ma to neskutočne bolelo, keď som videla, ako ho jej tam strká? Ale tak túžil po tom. Prial si to. Všetko na svete by som mu bola dala," horlivo vysvetľovala. "Jéžiš Anabel! Mne je to fakt jedno, aj kravu si mu mohla priviesť do postele, my sa teraz nebavíme o vašich sexuálnych orgiách! On ťa podviedol." Chvíľu sa odmlčala a potom znova "zaútočila". "Anabel, ty si myslíš, že ťa doteraz nepodvádzal? Veď žije so svojou ženou!" "S ktorou nič nemá," skočila jej Anabel do reči. "Žijú spolu len kvôli malému Oliverovi. V opačnom prípade by sa s ňou už dávno rozviedol!" "Aha, a Olivera počal Duch svätý, že," spýtala sa Viki neveriacky. "Edo mi prisahal, že Oliver nebol plánované dieťa, ale stalo sa! Bol opitý, nič si nepamätal. Všetko to bola jej vina," kričala. "Kľud, zhlboka dýchaj, tak spí so ženou alebo nie," spýtala sa Viki. Anabela sklonila hlavu a zamumlala: "Raz za pol roka. Pre pokoj v rodine." "Anabel počúvaš sa ty vôbec? Veď to je choré! Spať s niekým len pre pokoj v rodine. Nepočuješ ako absurdne to len znie nieto ešte chápe," pýtala sa Viki nechápavo. Anabel si odpila z martini a pozrela sa kamarátke priamo do očí. "Tak mi povedz, čo mám podľa teba spraviť," bezradne vzdychla. "Anabel prosím ťa, ako dlho ste spolu," spýtala sa jej. "Päť rokov. Päť krásnych rokov fungujeme ako "pár". Milujeme sa, užívame si jeden druhého. To sa jednoducho nedá len tak vymazať. On ma miluje. Nechápeš to," nahnevane vyhŕkla. "Tak čo tu potom spolu riešime," zašepkala Viki bezradne. "Jeho zradu," skríkla Anabel a nahnevane pokračovala vo svojej spovedi ďalej. "Chodíme spolu, ľúbime sa a on ma podvedie so sesternicou? So sesternicou? Kebyže pretiahne nejakú štetku či svoju sekretárku, to mi je jedno, ale moju sesternicu," hystericky kričala. "Aha, tak tebe vadí, že bol s tvojou rodinou," spýtala sa váhavo. "Nie! Nemal a ani nemá právo pretiahnuť moju sesternicu či svoju sekretárku alebo štetku! Nemá na nikoho právo," ziapala. "Veď má mňa," potichu dodala a rozplakala sa. "Ja ho milujem Viki," plakala. "Anabel prosím ťa neplač," snažila sa ju zmätená kamarátka upokojiť. Sadla si vedľa nej, vzala jej ruky do svojich dlaní a súcitne sa na ňu usmiala. Anabel sa viac rozcítila a spustila ešte väčší vodopád sĺz. Na to ju Viktória tuho objala a začala ju láskať po jej krásnych jemných dlhých havraních vlasoch. Z nejakého neidentifikovateľného dôvodu Viktória nechápala, prečo táto navonok silná, v spoločnosti veľmi obľúbená osôbka zubami nechtami bráni svojho milenca, aj keď veľmi dobre vedela, že jej verný nikdy nebol, nie je a nikdy ani nebude. Anabela jej rozprávala svoj príbeh každý deň kúsok po kúsku, preto si kamienky do mozaiky skladala postupne. Osobne sa s ním nikdy nestretla, aj keď jej to Anabel veľakrát sľubovala. Pravdupovediac Viktória o to nikdy nie veľmi stála. Retrospektívne však nemohla o ňom veľa vypovedať. Vedela len, že jej milenec je nechutne bohatý, má päť detí, je od nej podstatne starší a v krajine, odkiaľ obidvaja s Anabelou pochádzajú veľmi veľa znamená. Začať si však so sesternicou vlastnej milenky bola aj podľa nej už trochu prisilná káva. "Ja tomu nerozumiem. Predsa musel vedieť, že mi týmto ublíži", vzlykala. "Ty sa chceš k nemu vrátiť, čo? Preber sa prosím ťa! Chodí s tebou päť rokov. No, ak sa to dá nazvať chodením. Sľubuje ti, že sa s manželkou rozvedie, medzitým si spraví ďalšie bábo, teba terorizuje, kontroluje na každom kroku, chrápe ti so sesternicou a ty tu kvôli nemu ešte reveš? Vzchop sa", nahnevane jej dohovárala. Anabel prestala plakať, utrela si slzy z tváre a po chvíli mlčania sa z ničoho nič začala smiať. Viktóriu tým poriadne vystrašila, a preto kamarátke navrhla: "Čo keby som ti kúpila ešte jeden drink Anabel? A potom ti zavolám taxík, čo ty na to? Už máš toho na dnes dosť, potrebuješ sa zo všetkého vyspať, hm", jemne sa spýtala. Anabel na ňu vrhla nechápavý pohľad: "Už ťa otravujem čo Zlatíčko moje", spýtala sa previnilo. "Ty ma nikdy neotravuješ Anabel", jemne odvetila. "Tak dáme ten drink", opýtala sa jej. "Asi hej", odpovedala Anabel po chvíli. Anabel sa prebrala na zvonenie mobilu. Pozrela sa na budík, ktorý ležal na nočnom stolíku a to, čo videla ju znechutilo. Pol tretej ráno. To nemyslia vážne. Ktorý normálny človek volá o pol tretej ráno! Peter? Peter bol manažér nočného klubu, kde Anabel pracovala dve noci v týždni. Dúfam, že máš sakramentsky dobrý dôvod, prečo mi voláš! "Haló", ozvala sa rozospatým hlasom. "Anabel", kričal podgurážene do telefónu. Zjavne bol v nočnom klube. "Čo sa deje Peter", spýtala sa otrávene. "Vieš, len som rozmýšľal, nemohol by som dnes večer za tebou zájsť", opýtal sa s nádejou v hlase. "Prosím? Haló! Nepočujem", zvolala. Zopakoval otázku. "Ja ťa nepočujem! Je tam strašný hluk! Vyjdi von", kričala. V pozadí počula hurónsky smiech, vresk, piskot - jednoducho bordel. "Chcem ťa vidieť! Môžem? Dnes v noci", zopakoval už podráždene. Necítila sa práve najlepšie po psychickej stránke, ale "fyzickú kondičku" si bola ochotná vylepšiť. "Čakám ťa", odpovedala lakonicky. Anabel strávila ďalšiu hodinu čakaním na svojho milenca. Keď došiel, nemala už ani najmenšiu chuť niečo riešiť, pravdupovediac chcela mu jednu vraziť. Keď ju však vzal do náručia, hneď bolo po jej hneve.

Pád III.

20. dubna 2009 v 17:53 | Vierusha
Noční strom

Viktória sa prebrala s opuchnutými očami a strašnou bolesťou hlavy presne pred obedom. Okamžite pribehla k oknu skontrolovať dvor, kde Samuel parkoval s autom. Auto tam však nestálo. Nespal doma. Opäť sa rozplakala. Osprchovala sa a čakala pokým sa vráti domov. Večera stála na sporáku. Pripravila pre neho jeho obľúbenú šošovicovú polievku a mäsové guľky so zemiakovým šalátom. Pekne prestrela stôl, zapálila sviečky, sadla si na gauč, pustila svoju obľúbenú klasickú hudbu a aj keď sa tomu urputne bránila, nechala sa stiahnuť vírom čiernych pochmúrnych myšlienok. Samuel dorazil domov krátko po šiestej večer. Za normálnych okolností by sa naňho Viktória poriadne vyziapala, kde bol, čo robil, s kým bol, uvedomovala si však, že nemala ani najmenšie právo mu niečo vyčítať. Hrýzla si do pery, aby nevybuchla. "Ahoj zlatko", zvolala a jemne sa naňho usmiala, keď sa otvorili dvere do obývacej izby. "Ahoj," odpovedal trocha prestrašene. Zjavne nečakal, že ho tam bude čakať. "Aký si mal deň," spýtala sa nežne. "Fajn," odpovedal krátko. "A čo ty? Je ti už lepšie," opýtal sa jej, pričom sa snažil uhnúť priamemu očnému kontaktu s ňou. Medziiným si stihol všimnúť aj slávnostne prestretý stôl a sviečky. "Už mi je lepšie, ďakujem," zaklamala. Vstala z gauča a odišla do kuchyne. "Pripravila som ti tvoju obľúbenú šošovicovú polievku a mäsové guľky so šalátom," volala z kuchyne. "Naložím ti," opýtala sa vystrkujúc hlavu z dverí kuchyne. Jeho neistota sa každou jej otázkou umocňovala. "Viki? Mohli by sme sa prosím ťa spolu porozprávať," začal váhavo. "Nechceš sa predtým najesť," opýtala sa pokúšajúc sa ho rozptýliť. "Viki! Prosím ťa prestaň s tým! Mohla by si si konečne sadnúť," vážne zavelil. Konečne vyšla z kuchyne a s previnilou tvárou si sadla oproti nemu na stoličku za stôl, kde zvykli spolu večerať. "Vidíš? Prestrela som pre nás stôl? Páči sa ti," pokúšala sa ešte zachrániť. "Viki už s tým prestaň, dobre," zvolal podráždene. Chce sa rozprávať. On sa predsa nikdy nechce rozprávať. To je koniec! Viktória tušila, že to, čo teraz príde, navždy zmení jej život. "Viki," začal, "neviem odkiaľ by som mal presne začať, ale asi ti to budem musieť povedať na rovinu." Odkašľal si a pokračoval: "Ja mám niekoho." Pozrel jej priamo do očí. Sedela tam s bledou tvárou ako stena bez akejkoľvek reakcie. Zhlboka sa teda nadýchol a pokračoval: "My sme mali problémy Viki a ty si ma posledných päť či šesť mesiacov totálne ignorovala, kašľala si na mňa. Nezaujímala si sa o mňa. Všetko ťa na mne iritovalo, vrieskala si po mne bez príčiny." Stíchol a opäť sa jej zahľadel do očí, ktoré tentoraz zaliali červeň a slzy. Sklonil hlavu. "Nič mi na to nepovieš," zúfalo sa spýtal. Mlčky tam len tak sedeli bez pohybu, každý s vlastnými myšlienkami. "Mne je len ľúto, čím všetkým si kvôli mne prešiel a ako veľmi som ti ublížila," povedala trasúcim hlasom po chvíli. "Kiež by som to všetko...," vetu nedokončila, pretože sa strašne rozplakala. "Kiež by som to všetko smela vrátiť späť," zopakovala vzlykajúc. "Je mi to strašne ľúto Viki, ale ešte dnes si vezmem všetky svoje veci a odídem odtiaľto." Jemne jej stisol ruku. "Ja ti pomôžem aj s nájmom, o to sa neboj, nájdeme spolu nejaké riešenie, len...," "To snáď nemyslíš vážne," skočila mu do reči. "Čo myslíš teraz," spýtal sa zmätene. "No že chceš odísť. Ty ma chceš nechať," neveriacky sa spýtala. "Viki! To ty si nechala mňa! Ja za tým všetkým len dávam bodku, rozumieš," snažil sa jej vysvetliť. "Za čím ty dávaš bodku? Čo to tu splietaš," kričala a odstrčila mu ruku. Samuel sa zachmúril a so zvýšeným hlasom zvolal: "Čo to tu splietam? Ty veľmi dobre vieš o čom rozprávam tak sa mi tu teraz nehraj na svätú!" "Ja sa nehrám, ja sa len snažím zachrániť náš vzťah, ale ty asi....,"nedokázala už dopovedať, lebo sa zadúšala vzlykmi. "Tak to sa mi snáď len zdá! Tak ty sa snažíš zachrániť náš vzťah?" ironicky zopakoval. "A to odkedy? Odkedy sa ty zaujímaš o náš vzťah?" Uškrnul sa a pokračoval: "Tým, že ostaneš jeden deň doma, neflákaš sa po meste, buzeruješ, ó pardón staráš sa do mňa ráno, kde som bol, pretože meškám cestou z práce 10 minút? Tým, že mi teraz raz za polroka niečo uvaríš? To ako týmto sa snažíš zachrániť náš vzťah," neveriacky krútil hlavou a posmešne dodal: " Vieš čo? Tak toto divadielko si si kľudne mohla odpustiť!" Tvár jej zaliala nová vlna sĺz. Bojovala však: "Krivdíš mi," kričala. "Neskutočne mi krivdíš! Ja sa snažím, aby bolo zas všetko tak, ako to bolo predtým! Prosím ťa daj mi ešte šancu," prosila. "Ty ma nepočúvaš? Ty si svoju šancu už dávno prepásla. A okrem toho, je tu niekto, koho mám rád, kto pri mne stál v tých najťažších chvíľach!" Tá jeho posledná veta ju bodla priamo do srdca. Neskutočne ju to zabolelo, ale ak chcela byť aj ona konečne čistá - úprimná, musela aj ona vyjsť s pravdou von. "Samko, aj ja ti musím niečo povedať." Neskutočne sa hanbila, nakoniec však spustila: "Bol tu niekto, to priznávam. Ja som to s ním ale skončila! Dokonca som s ním ani len nespala! Musíš mi veriť! Prosím, ver mi," kričala padnúc pred ním na kolená. "Či si s ním spala alebo nie, mne je to už fakt jedno! Rob si čo chceš! Mňa už naozaj nezaujíma, čo si s kým robila," kričal. "To pre teba už fakt nič neznamenám?" Viktória sa nemienila vzdať. "To chceš zahodiť celých osem rokov len preto, že sme mali zlé obdobie?" "Čo? Tak to som dúfam len prepočul. My? To ty si sa po večeroch flákala po baroch ako nejaká štetka! Kašľala si na mňa, kašľala si na nás dvoch. Bolo ti úplne jedno ako sa cítim, ako mi je! Pamätáš, ako som ťa prosil, aby si so mnou ostala doma a postarala sa o mňa, keď som v horúčkach ležal v posteli skoro dva týždne? Ty si na mňa naziapala, aby som nesimuloval a potom si sa dva dni ani len doma neukázala," zúfalo kričal. "Chceš, aby som pokračoval", besnel. "Prosím ťa prestaň, nechcem to počúvať, prestaň," zúfalo ho prosila. Kľakol si na kolená, objal ju a hlasno sa rozplakal. Po chvíli ju však od seba odstrčil, rýchlo si utrel slzy z tváre a rozbehol sa hore schodmi do spálne. Viktória sa zosypala na kreslo v obývacej izbe a neprítomne hľadela na bielu stenu zamazanú od jahodového džemu, ktorý tam zanechal stopu po jednej z jej bláznivých bitiek so Samuelom. "Pamätaj, že ak teraz prekročíš prach tohto domu, už ťa v živote nechcem ani vidieť," vyštartovala, keď sa snažil otvoriť vchodové dvere. Prudko ich opäť zatvoril, dvomi rýchlymi krokmi pred ňou zastal tvárou v tvár a začal ňou triasť. " Čo odo mňa ešte chceš? Pozri sa na mňa! Tak sa na mňa pozri," vrieskal. "Zničila si ma! Ľúbil som ťa, ale ty si ma totálne vycucala, pošliapala si po mne. To ty si si ma absolútne nevážila! Nie ja! Ja by som ti aj modré z neba doniesol. Všetko by som ti bol splnil, čo som ti na očiach videl! Ale tebe to bolo vždy málo. Stále si len brala a brala! Nikdy si s ničím nebola spokojná," plakal. Zobrala mu tvár do svojich dlaní a potichučky prehovorila: "Prosím....," vetu nedokončila kvôli ďalšiemu návalu sĺz. "Zbohom," povedal. Prudko sa vytrhol z jej náručia a vybehol von. Počula ešte ako naštartoval auto. V tej chvíli už všetko šlo neuveriteľne rýchlo. Letela ako zmyslov zbavená do kúpeľne, kde mala svoj "batôžtek" rýchlej pomoci. Vysypala celý jeho obsah na zem a začala jesť všetko, čo jej prišlo pod ruku. Na zemi ležali tri prázdne flaštičky od piluliek už s pokojnou "spiacou" Viki. A vo vedľajšej izbe mobil s neprečítanou sms-kou od Samuela. "Viki, odpusť mi. Idem za tebou."

Pád II.

18. dubna 2009 v 18:06 | Vierusha
Noční strom

"Meškáš. Smiem sa spýtať, kde si bol?" Samuel sa zarazil, otočil sa a pozerajúc jej priamo do očí spýtal sa: "Teba to odkedy zaujíma?" "Odkedy spolu žijeme", odvetila s pokorou v hlase. V tej chvíli mu zapípal mobil. Samuel znervóznel. "Kto je to", spýtala sa podráždene. Vedela, že sms správy nedostáva často, a aj keď, tak väčšinou len od nej. "To je moja vec, do toho ťa nič nie je! Teraz idem spať ak dovolíš, som strašne uťahaný. Dobrú noc a netrieskaj dverami prosím." Odišiel do izby a nechal ju tam stáť v nemom úžase. Toto si k nej ešte nikdy nedovolil. Jeho ľahostajný a chladný prístup k nej ju zabolel omnoho viac, ako jeho hrubosť, ktorej sa teraz na nej dopustil. Vedela, že boj o strateného Samuela bude ťažký, zlomilo ju to však už na samotnom začiatku. Rozplakala sa. Deň sa neuveriteľne vliekol, a preto bola Viktória šťastná, keď hodiny konečne odbili pol 6., kedy si konečne mohla povedať: "Á padla!" Pobrala sa prezliecť si uniformu, medzitým skontrolovala mobil. Hej! Má sms správu. To bude určite Samuel. Aspoň v kútiku duše dúfala, že to bude Samuel. Smola. Anabel. Potrebuje jej pomoc. Čaká ju hore na bare, potrebuje sa s ňou porozprávať. Priateľ ju podviedol so sesternicou. "To je teda dement! Neskutočný debil, egoista a chlipník. Ešteže môj Samuel nie je taký. Viem, že nie je žiadny svätec, ale určite by ma v živote nikdy s nijakou ženskou nepodviedol", pomyslela si. Nemala vôbec chuť, ani náladu riešiť cudzie problémy. Idem hore - poslala Anabele správu a upravujúc si vlasy pred zrkadlom nadávala na seba, ako sa nenávidí za to, že nedokáže povedať NIE. Viktória otočila kľúčom v zámke. Vstúpila do obývačky, v ktorej sa síce svietilo hoci bola prázdna. Na poschodí počula sprchu. Nevadí, aspoň sa rýchlo prezlečie, navonia, niečo zje, a tak si Samuel ani nevšimne, že pila. Bože! Doteraz jej na tom absolútne nezáležalo, čo si Samuel o nej pomyslí. Kašľala na to. Nezaujímalo ju to.... Vstúpila do spálne, zasvietila si lampu a v tom zbadala na nočnom stolíku jeho mobil. Teraz mala obrovskú príležitosť, ktorú si nesmela za nijakú cenu nechať ujsť! Už dlhší čas sa Samuel správal čudne, mobil si brával dokonca aj na toaletu. Tušila, čo teraz nastane, dokonca si aj uvedomovala, že hrabať sa mu v ňom nie je správne, ale už sa nedala a ani v žiadnom prípade nechcela dať zastaviť. Ako v tranze stláčala tlačítka správy, prijaté....odosielateľ Lenka, Lenka, Lenka.... Kto je to? Čítaj správu. "Zlatko dnes ani zajtra sa nemôžeme stretnúť pracujem ale potom sa ti ozvem ľúbim ťa; Bol si úžasný tvoju vôňu cítim aj teraz na svojom vankúši; Milujem ťa už teraz mi chibaš!...." Viktória s trasúcimi rukami odložila mobil na svoje miesto. Naplo ju. Cítila, že stráca pevnú pôdu pod nohami. Klesla na zem. Prebrala sa na posteli. Samuel sa nad ňou skláňal a čosi si mrmlal popod nos. Nerozumela mu ani slovo. "Zlatko, chvála bohu! Ako sa cítiš? Si v poriadku" pýtal sa jej s nepredstieranou starosťou v hlase. Pozrela naňho tými svojimi veľkými očami - "kukadlami", ako ich Samuel zvykol nežne nazývať. "Strašne to bolí", zapišťala. "Čo? Čo ťa bolí, povedz mi Zlatko moje, ideme k lekárovi", opýtal sa jej prestrašene. "Nie! Nechcem ísť k lekárovi Samko! Chcem, aby si tu ostal dnes večer pri mne. Pomiluj ma prosím. Chcem ťa opäť cítiť láska moja, tak ako kedysi, keď sme sa spolu milovali", zastretým hlasom úpenlivo žiadala. Bola to od nej úplne iracionálna prosba, v danej chvíli však nad tým ani len neuvažovala. V jej očiach čítal bolesť, utrpenie, ľútosť i strach. Nebola v nich ani známka radosti a živelnosti, ktoré na nej tak neskonale zbožňoval. Neuveriteľne ho priťahovala! Miloval jej sexi telo, chcel ju, túžil po nej, ibaže si nebol istý, či ju stále ľúbi. Zľakol sa, keď ju zbadal bezvládne ležať na zemi, to áno, až ho pichlo pri srdci, nevedel však presne identifikovať svoje pocity. Nechcel jej ublížiť či nedajbože ju zneužiť. Už trpeli obaja dosť a pridlho. Nechcel v nej živiť nádej. A bola tu predsa aj Lenka.... "Potrebuješ si oddýchnuť. Zajtra zavolám, že si chorá, nepôjdeš do práce a nechcem počuť žiadne výhovorky. Nechcem ťa rozrušovať. Relaxuj a potom sa môžeme porozprávať", povedal rozhodne. "Sľubuješ", spýtala sa nevinne. "Sľubujem, ale teraz sa pokús zaspať.", odvetil a tvár sa mu rozžiarila do úsmevu. Keď za ním zabuchli dvere, srdcervúco sa rozplakala. Hlavu si ale zaborila do vankúša, aby ju Samuel nepočul. Tá bolesť, ktorú teraz cítila bola slovami neopísateľná. Tá ťažoba, ktorú teraz cítila na hrudi bola neznesiteľná. Bol s inou ženou! Podviedol ju! Nechce ju! Nemiluje ju! Klamal jej! Panebože čo som to len spravila? Veď ja som ho od seba odohnala! Všetko je to moja chyba! Nedokázala zastaviť tú obrovskú búrku sĺz, ktorá sa jej teraz rinula z očí. To bolo snáď po prvýkrát, čo sa naša konverzácia nezúžila len na prosté ahoj, ako sa máš? Samuelom lomcovali zmiešané pocity. Sám sebe sa musel priznať, že bol neuveriteľne zmätený. Nerozumel tomu. Nedokázal si to vysvetliť, pretože po takom dlhom čase ignorovania ju odrazu zaujíma kde je, čo robí, dokonca s ním chce aj spať. Ako dlho spolu nespali? Tuším 6 mesiacov. Sám presne nevie. Po treťom mesiaci to sám prestal rátať, nakoľko mu všetky tie prebytočné hormóny "razili" do hlavy! Našiel si inú. Krásou sa Viktórii vôbec nevyrovnala, v posteli bola však jednotka. Viktória ho úplne zanedbávala, nemusel mať žiadne výčitky. Lenže teraz ho Viktória chce späť. Bože! Veď ona ho chce späť. Ale čo keď si to znova rozmyslí a bude ho trápiť a psychicky týrať ako to bolo pred časom? Trvalo mu hodnú dobu vysporiadať sa s jej chladom, nezáujmom, nevšímavosťou. Koľkokrát ju prosil, žiadal, nariekal. Ona bola voči nemu "hluchá". Chodila s priateľkami neustále von, aspoň mu to tvrdila, opíjala sa, aj tri dni sa doma neukázala, vrieskala po ňom, nezaujímala sa oňho. Bol z nej nešťastný, pretože to nikdy predtým nerobila. Cítil, že sa jeden druhému vzďaľujú. Nezvládal to. Kričal na ňu, vyčítal jej nočné výjazdy von, ale aj cez to všetko ju mal neskutočne rád. Ľahol si v obývačke na gauč a pokúsil sa zaspať. Myšlienky mu však nedali privodiť vytúžený spánok. Obliekol si teda rifle a sveter, schmatol kľúče od auta a vyšiel von. On odišiel. Nechal ma samú, úplne zlomenú v našom domčeku. Odišiel za ňou. On teraz bude s ňou. Ešte viac sa rozplakala. Srdcedrásajúci nárek sa teraz rozlieval po celom dome. Rev zraneného zvieraťa, ktorý miestami jej plač pripomínal po hodnej chvíli ustal a domom sa rozhostilo hrobové ticho. Viktória od úplného psychického vyčerpania zaspala...

Pád

5. dubna 2009 v 21:17 | Vierusha
Noční strom

Viktória prudko vstala z postele. Sprcha, raňajky, make-up a ide sa! 7:15 má autobus, musí sa poponáhľať. Má na to iba necelú hodinu a pol. Dosť nezvyčajné, obyčajne vstáva skôr, potom sa nemusí nikam naháňať, pretože to vyslovene neznáša. Dá si tú čiernu ceruzku na oči, v opačnom prípade bude vyzerať ako myš. Na ňu si nanesie ešte zelené očné tiene a jej veľké jasné modré oči môžu pod tou tonou farby aj konečne vyniknúť. Viktória bola blondínka s krátkymi vlasmi zostrihanými do tvaru mikáda, preto si aj na mihalnice, ktoré boli farebné ako lúče slnka nanášala tmavú maskaru. Priateľ nebol ešte doma. Ďalšia netradičná vec. Čo sa deje? Už mal byť dávno doma. Zavolá mu. Zvoní. Nedvíha. Čo sa to kurva deje?! Prečo jej nedvíha. Kde je? Tieto otázky jej vírili stále dookola v hlave. Končí o 6. ráno a zhruba 20 minút trvá cesta autom zo susedného mesta domov. "Prosííím, ozvi sa mi", pomyslela si. Bol to skľučujúci pocit. Viktória nebola v žiadnom prípade "stíhačka", svojho priateľa však veľmi dobre poznala. Nemeškal, aspoň teda nikdy nezvykol meškať. Človek si podľa neho mohol nastaviť aj hodinky. Samuel pracoval ako pomocný inžinier v továrni na výrobu časopisov. Obsluhoval rôzne tie prístroje, o ktorých Viktória nemala nikdy ani šajnu, aj keď jej to priateľ vysvetľoval snáď tisíckrát. Pracoval iba 4 dni v týždni, lenže boli to 12 hodinové nočné služby. Začínal popoludní, končil skoro ráno. Viktória a Samuel boli partnermi 8 dlhých rokov. Študovali na tej istej vysokej škole, s tým rozdielom, že jej priateľ školu úspešne absolvoval, ona už to "šťastie" nemala. Nezvládalo to. Školu nechala v predposlednom roku štúdia, odišla na vzdialený ostrov - do Anglicka a tam poslušne čakala na svojho "Macka", ako ho s obľubou nežne prezývala.. Mali veľmi pekný vzťah. Aspoň v to Viktória verila. Samuel bol veľmi milý chlapec zo slušnej rodiny, ktorý si veľmi nepotrpel na horúce či romantické vyznania lásky, za to však bol neuveriteľne starostlivý a pozorný, čo Viktórii neuveriteľne imponovalo. Bezhranične mu dôverovala a obdivovala ho. Ich vzťah prežil niekoľko vzostupov a pádov. Teraz sa však nachádzali v štádiu prudkej dekadencie, čo prežívala o to ťažšie tým, pretože si v hĺbke duše uvedomovala, že tento stav zapríčinila viac-menej ona sama. Všetko sa to začalo pár mesiacov dozadu. Odkiaľ má vlastne začať? Ani sama nevie. Keď prišla do tej vysnívanej krajiny, ktorú tak všetci nesmierne ospevovali, bola jemne povedané nepríjemne rozčarovaná. Bývala s Číňanom, španielskym transsexuálom a brazílskou študentkou v černošskej štvrti, v ktorej sa neodporúčalo zdržiavať, keď sa zotmelo. V tom čase pracovala v továrni, v ktorej balila topánky 10 hodín denne, 5 krát v týždni za menej ako minimálnu mzdu. Keď chcela prežiť, bola vďačná aj za takúto prácu. 2 roky žila ako mních, bez svojho Samka, priateľov, zábavy, sexu....Boli to ťažké roky, za ktorými videla svojho už inžiniera Samka ako vystupuje z lietadla, tuho ju objíma a nikdy ju už neopustí. Stalo sa. Samuel došiel, presťahovali sa spolu do krajšieho bytu v neporovnateľne lepšej štvrti a začali konečne SPOLU ŽIŤ! Zrazu bol tu. Stále s ňou, stále pre ňu. Ochotný počúvať jej siahodlhé monológy o práci, ktorú tak šialene nenávidela. Ľúbila ho, ibaže zároveň cítila, že ich vzťah už nefunguje tak bezchybne ako kedysi. Medzitým si našla prácu v bare, zoznámila s milým Írom, na ktorého myslela čoraz častejšie, až jej nakoniec Samuel začal úplne prekážať. Chcela sa s ním rozísť. Už spolu nekomunikovali, nesmiali sa tak ako kedysi. Trávili spolu to najnutnejšie minimum času. Boli ako dvaja úplne neznámi ľudia, cudzinci, čo spolu prakticky zdieľali jednu posteľ. Samuel začal tiež tráviť viac času mimo domova, čo si Viktória všimla až o trochu neskôr. Čo bolo ale zarážajúce, začalo jej to neskutočne prekážať. Viktória bola zmätená, pretože na jednej strane bola bláznivo zaľúbená do Íra, na strane druhej si uvedomovala, že Samuela nechce stratiť. Nechcela ho nechať odísť. To prázdno, ktoré sa jej každým dňom zmocňovalo, keď Samka míňala v spoločnom dome, bolo čoraz väčšie a bolestnejšie, až sa nakoniec definitívne rozhodla. Poslala Íra k vode a začala bojovať o svojho milovaného Samuela. Lenže on už bol dávno preč. Technicky s Viktóriou ešte žil, prakticky spával so svojou kolegyňou z práce. Auto zastalo pred bránkou o 7. ráno. Samuel vystúpil z auta a Viktória celá ne svoja šla mu naproti. Samuel sa sucho pozdravil a namieril si to rovno do spálne.

Dobrý deň prajem

5. dubna 2009 v 14:35 | Vierusha
Tak Ťa tu Vierusha srdečne vítam na tomto blogu
Nepatrím medzi veľkých fandov takýchto portálov, ale vravím si prečo nevyskúšať túto haluz aspoň raz v živote. A potom úplne zavrhnúť alebo prijať tento spôsob komunikácie so svetom. Som tu, posilňujem rad nás pseudo-intelektuálov, či ako nás nazvať. Alebo sa vám páči radšej pojem - outsideri, ukrývajúci sa za kompíkmi?! V podstate je to jedno, primárnou snahou je niečo zmysluplné napísať či...? Verím, že som nikoho z tých miliónov ľudí sediacich za tými "šikovnými mašinami" (myslím tým kompíky) nejakým spôsobom neurazila. Verte mi nie je, nebol a nikdy ani nebude mojím cieľom dotknúť sa či nebodaj uraziť niekoho svojimi názormi.

Kam dál